Slovo o sv. Jánovi Zlatoústom pri príležitosti duchovnej obnovy vo farnosti Bardejov - Družba

Svätý Ján určite nie je pre nás neznáma postava, minimálne každý z nás registruje našu liturgiu, ktorá nesie jeho meno. Ja osobne, som sa hlbšie s týmto svätcom stretol, keď som začal písať prácu o jeho živote a tvorbe. A s touto skúsenosťou sa chcem s vami dnes pozdieľať. My v seminári máme taký milý zvyk, že sa po duchovnej obnove, zdieľame s chlapcami o tom, čím nás Boh skrze tento čas oslovil. Takto to chcem urobiť aj ja dnes. Povedať vám, čím ma Boh oslovil, skrze sv. Jána Zlatoústeho. Sv. Ján je ohromná postava cirkevných dejín. Bol konštantínopolským biskupom v 4tom storočí n.l., cirkevný otec, najväčší učiteľ a kazateľ východnej cirkvi. Zachovalo sa nám po ňom 16 pojednávaní, 700 homílii k textom Sv. Písma, 240 listov a 3 komentáre k textom Sv. Písma. Neuveriteľný spisovateľ a rečník, ktorý už za svojho života bol nazývaný Zlatoústym. Je zrejmé, že to všetko nemôžeme rozobrať dnes. Podstatná otázka pre nás je, čo nám ľuďom 21. storočia, môže povedať muž žijúci pred 1600 rokmi? Čo nám môžu dať jeho listy a jeho kázne, ktoré dennodenne ohlasoval ako kňaz v Antiochii a ako biskup Konštantínopole? Zvykneme hovoriť, dnes je iná doba. Aj mne babka stále hovorí: ,,Mišku, dnes už šicko inakši." Ale Svätý Duch, ten je stále ten istý. A keďže sv. Ján, je oveľa lepší rečník ako ja, o chvíľu sa započúvame priamo do jeho slov.

Najprv však by som chcel ešte v krátkosti zhrnúť jeho život. Svätý Ján Zlatoústy sa narodil okolo roku 344 v Antiochii, kde bol jeho otec vysokým vojenským hodnostárom. Čoskoro po jeho narodení otec zomrel. Matka Antúza sa znova nevydala preto, aby sa mohla plne venovať výchove svojho syna. Sv. Ján dostal vynikajúce vzdelanie. Chcel sa venovať právnictvu, ale na nahováranie svojho priateľa Bazila (sv. Bazil Veľký) sa uchýlil do samoty, aby sa venoval modlitbe a štúdiu Sv. Písma. Kým žila jeho matka, viedol doma asketický život. Po jej smrti šiel do blízkeho kláštora ale pre slabé zdravie sa musel vrátiť do mesta. Natoľko vynikal svätým životom, učenosťou a výrečnosťou, že už v r. 373 ho chceli spolu s Bazilom Veľkým vysvätiť na biskupa, čomu sa načas útekom vyhol. Roku 381 ho antiochijský biskup Melecius vysvätil na diakona a biskup Flavián o 5 rokov neskôr na kňaza, prideliac mu kazateľský úrad v katedrálnom chráme. Tento úrad zastával 12 rokov, získal si kazateľské meno a bol literárne činný. Po smrti konštantínopolského arcibiskupa, bol cisárom Arkadiom povolaný do Konštantínopola a vysvätený za biskupa, hoci sám po tom netúžil. Hoci Ján prial biskupstvo s nevôľou, o to horlivejšie začal odstraňovať chyby zosvetštenej konštantínopolskej cirkvi. To, že sv. Ján doslova utekal pred vysviackou nemôžeme brať v kontexte nejakej jeho pýchy alebo neposlušnosti, skôr naopak, veľmi dobre si uvedomoval svoju vlastnú nehodnosť a veľkú zodpovednosť. Dnes sa človek veľmi často stretáva s veľkou neúctou voči kňazom a biskupom, neraz sa stretnem s pojmami ako: ,,darmožráči a černokňažníci", dokonca aj my veriaci si neuvedomujeme obrovskú vážnosť tejto služby. Vo svojej knihe O kňazstve Sv. Ján píše o svojom úteku pred vysviackou: "Nerobte to, veľmi vás prosím. Poznám svoju chorú a slabú dušu. Poznám vážnosť tejto služby a veľkú ťarchu tohto diela. Dušu kňaza napádajú vlny väčšie ako tie, ktoré bývajú na mori spôsobované vetrom. Kňaz musí mať dušu čistejšiu než samotné lúče slnka, aby ho nikdy nenechával Svätý Duch bez svojej prítomnosti a aby mohol povedať: "Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Kňaz musí byť bdelý a obozretný. Musí mať mnoho očí zo všetkých strán ako ten, čo nežije len pre seba samého ale pre množstvo ľudí! A ja som neporiadny a slabý a ledva sa môžem strať o svoju vlastnú spásu." Ďalej hovorí o kňazoch: "Kto uváži, aké vážené je to, že človek zaodetý telom a krvou sa môže približovať k blaženému a nesmrteľnému Bytiu, ten jasne uvidí, akou cťou obdarila kňazov milosť Ducha. Dostali moc, ktorú nedal Boh ani anjelom, ani archanjelom, lebo nie im bolo povedané: "čo zviažete na nebi, bude zviazané i v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi." Nemyslime si však, že vtedy sa na kňazov a biskupov neútočilo ba, bolo to podobné ako dnes. Sám sv. Ján pred 1600 rokmi píše: "Pre jeden rozhovor sa (biskup) vydáva takému množstvu rečí, že často obťažený ich ťarchou padá sklesnutý. Súdia ho aj za výzor. Aj jeho jednoduché skutky prísne rozoberajú, všímajú si aj ton hlasu, črty tváre, mieru smiechu. Hovoria: "S tamtým sa hlasno smial, veselo si ho všímal a zhováral sa so zvýšeným hlasom, ale so mnou málo, neporiadne."" [1]

Ján videl, že ak nechce zradiť evanjelium musí mnoho veci zmeniť. Z biskupského paláca odstránil všetok prepych a skoncoval s hostinami. Žil a jedol jednoducho a jednoduchosť vyžadoval aj od duchovenstva. Zakladal nemocnice, domy pre chudobných a cítil s každým človekom. Toto je jedna z vecí, ktorá ma na sv. Jánovi veľmi oslovila. V dobe, kedy Rímska Ríša rozkvitala a v Konštantínopole žili ľudia v prepychu, on sám žije asketicky, rozdajúc majetok a opätovne vyzýva ľud k láske k biednym. Sami dnes žijeme v dobe keď všetkého máme nadostač. Započúvajme sa do jeho slov v kázni na evanjelium podľa Matúša: ,,Chceš si uctiť Kristovo telo? Neopovrhuj ním, keď je nahý. Ani ho tu neuctievaj hodvábnymi rúchami, kým si ho nevšímaš vonku, kde trpí zimou a nahotou. Lebo ten, ktorý povedal: "Toto je moje telo," a slovom potvrdil skutočnosť, ten istý povedal: "Videli ste, že som hladný, a nenakŕmili ste ma" a: "Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili." Tamto telo určite nepotrebuje šaty, ale čistú dušu, toto potrebuje veľkú opateru. Učme sa teda rozmýšľať a ctiť si Krista, ako si on praje. Lebo tomu, koho uctievajú, je milšia tá úcta, ktorú si on žiada, a nie ako my myslíme. Aj Peter si myslel, že si ho ctí, keď mu nechcel dovoliť, aby mu umyl nohy. Lenže to, čo chcel, nebola úcta, ale niečo celkom iné. Tak mu aj ty preukáž takú úctu, akú prikazuje zákonom, že rozdáš svoje bohatstvo chudobným. Veď Boh nepotrebuje zlaté nádoby, lež zlaté duše. Lebo povedz mi: Keby si videl niekoho, kto nemá potrebný pokrm, a nechal by si ho tak, ale stôl by si prestrel zlatom, bol by ti vďačný, alebo by sa skôr rozhorčil?! A čo keby si ho videl oblečeného v roztrhaných šatách a skrehnutého zimou, a ty by si šaty nechal bokom, ale dal by si mu postaviť zlaté stĺpy a povedal by si mu, že to robíš na jeho slávu? Nemyslel by si, že sa mu posmievaš a krajne ho urážaš? Aj to si premietni na Krista, keď chodí ako tulák a pocestný okolo a nemá sa kde uchýliť, ale ty ho nevpustíš do domu, pričom mu vyzdobuješ podlahu, steny a hlavice na stĺpoch; vešiaš lampy na strieborné reťaze, a jeho spútaného v žalári ani vidieť nechceš. Ale toto nehovorím, akoby som zakazoval tieto ozdoby, ale aby sa pri tomto aj o iné staralo; ba priam vyzývam, aby sa toto robilo pred všetkým ostatným. Lebo nik nebude nikdy obvinený z toho, že tamto nerobil, ale tí, čo zanedbávajú toto, majú pripravené peklo, kde ich čaká neuhasiteľný oheň a muky so zlými duchmi. A preto keď ozdobuješ chrám, neopovrhuj trpiacim bratom, lebo tento chrám je cennejší ako tamten."

Po Milánskom edikte a konci prenasledovania kresťanov začali do cirkvi vstupovať ľudia hromadne a aj bez vnútorného obrátenia. Nastal čas rozmachu a blahobytu. Hlavne to platilo o najväčších mestách ako boli práve Konštantínopol a Antiochia kde sv. Ján účinkoval. Bolo tam veľa kresťanov z bohatých a vplyvných vrstiev či veľa takých, ktorí boli kresťanmi len povrchne. Práve aj na to apeloval sv. Ján Zlatoústy keď vraví:"Vôbec by nebolo treba vykladať učenie, keby žiaril sám náš život. Nebolo by treba brať na pomoc slová, keby dostatočným svedectvom, boli naše činy. Ťažko mi je uveriť, že bude spasený ten, kto nepracuje na spáse svojho blížneho. Videl si, že Boh sa stal človekom, zostúpil na zem pre tvoju spásu a toľko trpel. A ešte rozmýšľaš a nechápeš, ako je možné odpúšťať krivdy spolubratom! Na odpustenie netreba nijakej námahy, ba práve na udržanie hnevu treba mnoho námahy. Keď chceš odpustiť, nemusíš sa plaviť cez more, nemusíš ďaleko cestovať, ani cez veľké vrchy ísť, ani peniaze nemusíš dávať, ani svoje telo nebezpečenstvu vystaviť, ale stačí len chcieť."

Pretože bol prísny na klérus, časť duchovných ho začala nenávidieť a ohovárať. Ale ľud ho pre jeho kázne miloval. Keď sa však sv. Ján obrátil i proti vplyvným úradníkom cisárskeho dvora, ktorí utláčali ľud, popudil proti sebe cisársky dvor. Keďže sa sv. Ján ujal Teofilom nespravodlivo vypudených mníchov, vyostril pomer medzi ním a alexandrijským patriarchom Teofilom. Keď kázal proti ženskej pýche, cítila sa tým urazená cisárovná Eudoxia. Privolala alexandrijského patriarchu, ktorý zvolal synodu "pri dube" a tá sv. Jána zasadila a poslala do vyhnanstva. Kvôli zemetraseniu a protestu ľudí ho Eudoxia povolala naspäť ale zmierenie netrvalo dlho. Keď sa pri posviacke sochy cisárovnej, ktorá stála neďaleko chrámu dopustil ľud neprístojnosti, sv. Ján sa sťažoval mestskému prefektovi. Eudoxia považujúc to, za útok na svoju osobu, vynútila si jeho opätovné vyhnanie. Márne proti tomu protestoval aj pápež Inocent I., sv. Ján musel odísť do vyhnanstva do Kukulus v Arménsku. Ján okamžite poslúchol, aby sa nenarušoval pokoj. Jeho prívržencov surovo prenasledovali a vraždili. Keďže ostával v listovom spojení a mnohí ho navštevovali, dal ho cisár r. 407 odvliecť k Čiernemu moru. Tieto listy píše zväčša svojim prívržencom, ktorí sú kvôli nemu prenasledovaní, aby ich potešil a tiež aby ich informoval o svojej situácii. Najvýznamnejšie sú 17 listov vdove a diakonise Olympii: "Neklesaj teda na duchu. Veď, Olympia, je iba jedna vec ktorej sa treba báť, jediné nebezpečenstvo - iba hriech. Toto som ti nikdy neprestal opakovať. Všetko ostatné sú len pletky, či už spomenieš úklady, nenávisť, zradu, udávanie, nadávky, ohováranie, zhabanie majetku, vyhnanstvo, nabrúsené meče, morské hlbiny alebo vojnu celého sveta." "Teda, netreba sa znepokojovať, že na všetkých stranách je mnoho bojov, trápení a ťažkostí, ale naopak čudovať by sa bolo treba vtedy, keby sa nič také neobjavilo. S cnosťou je totiž spojená námaha a nebezpečenstvo." Hovorí aj: ,,Hrozia veľké vlny a prudké víchrice. Ale nebojíme sa, že utonieme, lebo stojíme na skale. Nech besnie more, skalu rozrušiť nemôže. Nech sa vzdúvajú vlny, Ježišovu loď nemôžu potopiť. Čoho sa, prosím, bojíme? Smrti? "Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk." Vyhnanstva? Povedz mi! "Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa." Alebo zhabania majetku? "Nič sme si na svet nepriniesli a je isté, že si nič nemôžeme ani odniesť." Pohŕdam hrozbami tohto sveta a smejem sa jeho dobrotám. Chudoby sa nebojím a po bohatstve netúžim; zo smrti nemám strach a žiť sa mi nežiada, iba ak pre váš osoh. Preto myslím na prítomnosť a prosím vás: Majte dôveru."

Vyhnanstvo ale jeho podlomené zdravie už nevydržalo, takže zomrel na ceste dňa 14.9.407 a pochovali ho v neďalekom chráme v Komane. Umierajúc ešte prijal eucharistiu. Jeho posledné slová boli: "Sláva Bohu za všetko." V roku 428 byzantská cirkev ustanovila sviatok sv. Jána Zlatoústeho. Syn cisára Arkádia, cisár Theodosius II, rozkázal slávnostne preniesť jeho telo do chrámu Svätých apoštolov v Konštantínopole a 27.1.438 ho pochovali na mieste, kde pochovávali konštantínopolských biskupov a byzantských cisárov. Pri tejto príležitosti cisár mŕtveho verejne odprosoval za ublíženia, ktoré mu spôsobila jeho matka Eudoxia.

Keďže sme včera mali prednášku o svätosti a spomínali sme sv. spoveď spomeniem jeho slová na túto tému: ,,Prosím ťa, prečo sa červenáš a hanbíš sa povedať svoje hriechy? Či vari hovoríš človeku, aby ťa za to potupil? Či azda vyznávaš spolubratovi, aby ich vyniesol na verejnosť? Ukazuješ svoje rany tomu, ktorý je Pán, ktorý sa stará o teba, ktorý je ľudský, ktorý je lekárom."

Jedna z prvých vecí ktorá ma oslovila bola kázeň k piatej kapitole listu Efezanom kde vyzdvihuje krásu manželstva, povzbudzuje k vzájomnej láske a úcte. Oproti vtedajšiemu pohanskému pohŕdaniu ženami to bolo veľmi nadčasové. "Nikdy nevolajte manželku len menom. Volajte ju nežnými slovami, s úctou a veľkou láskou... Vždy začnite tak, že jej poviete, ako veľmi ju milujete... Povedzte jej, že ju milujete viac než svoj život." "Uč cnosti svoju ženu, ale iba podobrote. Pobádať k cnosti má v sebe niečo prísneho, zvlášť keď sa to týka mladej citlivej osoby. Vlož do svojej reči mnoho nehy a predovšetkým dbaj vymazať z jej duše slovo tvoj a môj. Ak povie: Toto je moje!, odpovedz hneď: Všetko ti patrí, nemám nič vlastné a nielen tá či ona vec ti patrí. Privinul som ťa k sebe, milujem ťa a dávam ti prednosť aj pred svojím životom. Veď terajší život je ničím, a preto prosím, povzbudzujem a robím všetko, aby sme tak dôstojne vedeli prežívať tento život, žeby sme mohli aj tam v budúcom veku žiť spolu s veľkou istotou... Tvojej láske dávam prednosť pred všetkým; a nič by mi nebolo také nepríjemné ako to, že by som sa niekedy s tebou nezhodoval. Ničoho sa nebojím, pokiaľ mám tvoju lásku, a opäť ťa budem milovať v našich deťoch."

"Neočakávaj od svojej ženy to, čo prekračuje jej možnosti. Pamätaj, že Cirkev prijala všetko z rúk Pána. Tvoja žena je stvorením Boha. Keď ju potupuješ, nepotupuješ ju, ale toho, kto ju stvoril. Hľadaj vždy krásu duše. Zvelebovanie a odpor, a dokonca láska, ktorá spočíva len na vonkajšej kráse, pochádza z nečistej duše. Nasleduj Ženícha Cirkvi. Hľadaj miernosť, pokoru, cit v svojej žene, lebo ony sú znamením krásy. "Muži sú povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. manželka nech si ctí svojho muža"(Ef 5, 28. 33). Muž má vyrovnať poslušnosť ženy svojou láskou."

"Povedz jej snajväčšou nežnosťou: Milovaná, svoj život som spojil s tvojím vo veciach najdôležitejších a najpotrebnejších tu na zemi. Mohol som si vziať bohatšiu ženu, avšak nechcel som to. Všetkým som opovrhol, aby na ničom nezáležalo ako na jedinečnosti tvojej duše, ktorú si vážim nadovšetko."[2]

"Či chceš, aby ťa tvoja žena poslúchala tak, ako Cirkev Krista? Keď áno, potom buď zodpovedný a maj taký záujem o manželku, akú má Kristus o svoju Cirkev. Keď to bude nevyhnutné, aby si za ňu obetoval svoj život alebo aby si pre ňu znášal utrpenia, prijmi to.

"Pomáhaj manželke vo všetkom. Podľa svätého Pavla "muž sa má pripútať k svojej manželke," to znamená úprimnosť lásky. Nehovorí, že budú dvaja jedna duša (taký zväzok je možný pre každého) či jeden duch, ale budú dvaja jedno telo. Vždy prejav manželke nežné slovo s úctou a láskou. Uč ju Božej bázni, a potom z nej vyprýštia všetky iné dobrá ako z fontány a váš dom sa naplní požehnaním."